poznávacím znakom. Podľa neho — najmä u žien — bezpečne tunajší ľudia poznajú, kto odkiaľ je.
Podl'a stavu k 1. septembru 1949 mala Dlhá Lúka 875 obyvateľov. Keď si toto číslo porovnáme so stavom spred sto rokov, keď Dlhá Lúka mala 808 obyvateľov, prekvapí nás nepatrný vzrast obyvateľstva. Pripomenut však treba, že do Ameriky sa vysťahovalo pomerne veľmi mnoho ľudí.
Podľa náboženstva tunajšie obyvateľstvo je rímskokatolické, hoci pred sto rokmi štatistika zaznamenáva tretinu obyvateľstva náboženstva gréckokatolíckeho.
Doterajšia literatura o dlholúckom nárečí
Doteraz nárečím obce Dlhej Lúky nezaoberal sa špeciálnejšie nik. Iba vo väčších prácach o slovenských, resp. východoslovenských nárečiach spomína sa pri istých príležitostiach aj naše nárečie, no veľmi hmlisto. Tak C z a m b e l napr. vo svojej veľkej monografii hovorí aj o Bardejove, odkiaľ má i nárečovú ukážku, no nárečia našej obce, resp. tohto severného výbežku okresu nikde sa osobitne nedotýka, iba ak týmto spôsobom: „Od Prešova smerom k Bardijovu (Czambel píše dôsledne Bardijov] a na východ rastie odchylnosť od takrečenej vzorcovej reči. Idúc k Bardijovu, vzornú reč počuť až po Raslavice s nepatrnými odchylkami, ale potom sa množia rôznosti. Za tým nasleduje niekoľko charakteristických znakov tohto nárečia (sú to: slovesné formy 1. os. pl. na -ma, 3. os. pl. na -a; haj miesto hej), z čoho „smie sa povedať, že dediny potoplianske patria vcelku ku svojskému nárečiu. Konkrétne nasej dediny
strana 10 zos kňižky Dr. Buffu
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára