štvrtok, 3. mája 2012

O Dloholuckej bešedze

Dokazy o tym, že predkove Dloholučanuv byli grekokatoľici a rusnaci sa jednoznačne. Dr. Ferdinand Buffa, dloholucky rodak pozbiral dachtore dloholucke slova, jake še chasnovaľi v peršej polufke 20. storoča. Na ukažku jem oskenoval paru slova z joho kňižky, jaka vyšla v roku 1953. Vekšina sluv je jednakych, abo bars podobnych zos slovami, chtore še dohňeška použivaju v ňepolonizovanoj rusnačiňe, to znači v rusnackym jazyku, chtory ňebyl ovplyvňovany poľščinu.
Pravdzepodobňe dakody še ňepovedzelo hutoric, aľe hutority. Hutoračina byla jednym z rusnackych dialektuv. 

Napriklad, ňepovedzelo še pujdzem, aľe pujdu, ňe Boh, aľe Buh, ňe rok, aľe ruk atd. Kolo Sniny existuje rusnacky dialekt, dze tyž hvaria pujdu a tych rusnakoch nazyvaju Pujďaci, chtore tyž povedza Buh, ruk, kuň, suľ, plut atd., jak našo stare ľudze. Pud vplyvom poľščiny še meňiľi koncovky sloves, napriklad, starčity - starčic, balamutyty - balamucic, obicjaty - obecac atd. Poľaci še pomišaľi z našima ľudzami, priženiľi še, povydavaľi, byli pristaše a našo ľudze še im častkovo prisposobovaľi, aľe jednako tak še prisposobovaľi Poľaci i našim ľudzom. Z toho vzňikla i stara podoba hutoračiny, to znači polonizovana rusnačina, jakaški kompromis medzi poľščinu a hutoračinu. Vežmice sebe, napriklad, slovenske slovo vrátiť, pred tym niž še našo ľudze pomišali zos Poľakami, povedzeľi vernuty, požňejši povedzeľi vernuc, potem vracic, po poľsky wrócić (čitaj vručič). Slovenske slovo teraz še dakody v Dloholuke hutorilo teper, poľsky še povi tyž teraz. Teraz še, napriklad, povi krava (toto slovo prišlo do našoj bešedy nasľedkom poslovenčovaňa), aľe dakody davno še hutorilo korova, polonizovane slovko mľiko, dakody še povedzelo moloko, slovakizovane slovo počitac, dakody še hvarilo rachovac a ešči skorši rachovaty. Predtym ňiž do Dloholuky prišľi Poľaci, v Dloholuce še bišidovalo tak jak, napriklad, ve valalach Andrijova, Biloveža, Stebnik abo Mikulašova. V Dloholuke sa i poľske prezviska jak napr. Kukulsky - poľsky Kukulski, Kozlovsky - poľsky Kozlowski, Stašek - poľsky Staszek.
V ňepolonizovanoj rusnačiňe še časuje sloveso byty - Ja jem, ty jes, vin je, ona je, ono je, my sme, vy ste, ony suť. V hutoračiňe znam dva varianty toho samoho slovesa buc, abo byc, v Dloholuke še hutorilo byc, to znači - Ja jem byl, ty ješ, un je, ona je, ono je, my ma, vy sce, oňi sa. Jak vidzice rozdzily ňe su veľike.
Po peršoj švetovoj vojňi, jak vzňikla perša československa repubľika, bylo malo slovenskych učiteľuv. Je až šmišny paradox, že to byli prave česke učiteľe, co poslovenčovaľi našich dzedoch i baby. Stare ľudze zos valaluv aňi po slovensky rozprávať ňeznaľi. Valalske ľudze v tych časach slovenčinu neľubiľi, bo to byl jazyk panuv, papalašuv a všeľijakych "expertuv", co jich poslovenčovaľi.
Z teho vyplyva, že našu rusnacku fajtu samoperše zasahla polonizacia, až oveľo požnejši slovakizacia.
Stalinske komuňisci v pejdzešatych rokach 20. storoča zrobeľi zos ňepolonizovanych rusnakuv ukrajincuv. Zatyľ jem osobňe ňečul Rusnakuv, co by medzi sebu bešedovali po ukrajinsky, a to i naprek temu, že Rusnakuv v škoľe učiľi po ukrajinsky. Kedz v 50. rokach komuňisci rusnakom premitali v kinoch ukrajinske filmy, rusnaci po ukrajinsky poriadňe ňerozumiľi! A to ľem za to, že medzi rusnačinu a ukrajinčinu su dosc veľike rozdzily. Podľa teho, co jem poruvnaval slovnu zasobu rusnačiny a ukrajinčiny, možu zodpovedňe vyhlašic, že slovenčina ma bľižej gu češčiňe, jak rusnačina gu ukrajinčiňe. Jest kupa sluv, co existuje ľem v našoj hutorackej bešedze a v ňepolonizovanej rusnačiňe a tote slova še ňevyskytuju aňi v slovenčiňe, aňi v ukrajinčiňe. 
Najľepšim dokazem, že našo predkove byli Rusnaci sa takzvane Panonske Rusiňi, chtore žiju dohňeška v Serbiji, ve Vojvodziňe. Idze o časc našich predkuv, jake še v 18. storoču vyscehovaľi do oblasci hňešnoj Vojvodiny. Doteraz same sebe idenfikuja jak Rusnakuv, do starej hutoračiny še dostali dachtore serbske slova, aľe naprek temu ňestraciľi svoju narodnu identitu a hordosc. Ve Vojvodziňe je dokonca jich hutoračina kodifikovany jazyk.
Kedz verice v Boha, treba veric i v to, že jazyky pochodza od Boha a Buh ňekazal, že by dajaky jazyk zhynul, abo še zameňil za jazyk inakši. My vychodňare, jake ňimama predkuv po rodovoj ľiniji z inšych naroduv, ma zos jednoho koreňa. Choc sa rozdzily ve vyrazach v každyj doľiňi a skoro v každym valaľe, vekšinu sluv mame jednakych abo bars podobnych. Priklad na rozdzily v okremych valalach. V Dloholuke še slovenske slovo čižmy povi buty, ve valaľe Habura skirňi a v sušednym valaľe Čertižne das tri kilometre vzdaľenym še povi gombuci. Našo davne predkove pravdzepodobňe tote slova znaľi a tyž jich chasnovaľi, nakeľo ma zos jednoho koreňa.

Nakoňec by jem povedzel ľem teľo. Treba še snažic oživovac bešedu našich predkuv, žeby nas poslovenčeny pes calkom ňezežer.

 

Tym, co znaju azbuku davam do uvahy totu stranku  http://www.rusnaci.org/Vojvodina/RK/RizniTeksti/ZirosDoseljovanje.aspx      V ňej še doznace daco o historiji našich predkuv, chtore še v 18. storoču vyscehovaľi do oblasci hňešnoj Vojvodiny v Serbiji.

 

Duže interesneho na totu temu sebe prečitace i na stranke http://www.holosy.sk/node/939

 

Na totej stranke jest rusnacko-slovensky i slovensko-rusnacky slovňičok, v azbuky ta i v latinky http://holosy.sk/slovnicok

A ešči jeden slovňičok, dze še grupuju slova zos ruznych rusnackych regionuv a dialektuv http://www.holosy.sk/ru-cy/node/1753

 

Pro tych, co ňeznaju azbuku, davam vyšvetľivky:

 

а - a
б - b
в - v
г - h
ґ - g
д - d
е - e
є - je
ё - jo
ж - ž
з - z
i - i
ї - ji
и - i
ы - y (tota ľitera še nazyva jery, chto še učil po rusky, ju zna z ruščiny) 
й - j
к - k
л - l
м - m
н - n
о - o
п - p
р - r
с - s
т - t
у - u
ф - f
х - ch
ц - c
ч - č
ш - š
щ - šč
ю - ju
я - ja
дё - ďo
тё - ťo
нё - ňo
лё - ľo
дя - ďa
тя - ťa
ня - ňa
ля - ľa
дю - ďu
тю - ťu
ню - ňu
лю - ľu
дь - ď
ть - ť
нь - ň
ль - ľ

 

Hev vam nukam špivanky na youtube. Idze o špivanky potomkuv našich predkuv, chtore še v 18. storoču vyscahovaľi na dolnu žim. Sluchajce jich hutoračinu a poruvnavajce zos našu.



 

 

 

 

 

 

Ukažka zos kňižky Dr. Buffu







poznávacím znakom. Podľa neho — najmä u žien — bezpečne tunajší ľudia poznajú, kto odkiaľ je.
Podl'a stavu k 1. septembru 1949 mala Dlhá Lúka 875 obyvateľov. Keď si toto číslo porovnáme so stavom spred sto rokov, keď Dlhá Lúka mala 808 obyvateľov, prekvapí nás ne­patrný vzrast obyvateľstva. Pripomenut však treba, že do Ame­riky sa vysťahovalo pomerne veľmi mnoho ľudí.
Podľa náboženstva tunajšie obyvateľstvo je rímskokatolické, hoci pred sto rokmi štatistika zaznamenáva tretinu obyvateľstva náboženstva gréckokatolíckeho.
Doterajšia literatura o dlholúckom nárečí
Doteraz nárečím obce Dlhej Lúky nezaoberal sa špeciálnejšie nik. Iba vo väčších prácach o slovenských, resp. východoslo­venských nárečiach spomína sa pri istých príležitostiach aj naše nárečie, no veľmi hmlisto. Tak C z a m b e l napr. vo svojej veľkej monografii hovorí aj o Bardejove, odkiaľ má i nárečovú ukážku, no nárečia našej obce, resp. tohto severného vý­bežku okresu nikde sa osobitne nedotýka, iba ak týmto spôsobom: „Od Prešova smerom k Bardijovu (Czambel píše dôsledne Bardijov] a na východ rastie odchylnosť od takrečenej vzorcovej reči. Idúc k Bardijovu, vzornú reč počuť až po Raslavice s nepatrnými odchylkami, ale potom sa množia rôznosti. Za tým nasleduje niekoľko charakteristických znakov tohto ná­rečia (sú to: slovesné formy 1. os. pl. na -ma, 3. os. pl. na -a; haj miesto hej), z čoho „smie sa povedať, že dediny potoplianske patria vcelku ku svojskému nárečiu. Konkrétne nasej dediny


strana 10 zos kňižky Dr. Buffu